Gary S. Becker

Garymu S. Beckerovi bola Nobelová cena za ekonómiu udelená v roku 1992 za rozšírenie ekonomickej teórie o aspekty ľudského správania, ktorými sa predtým zaoberali skôr iné spoločenskovedné disciplíny, ako je sociológia, demografia alebo kriminológia. Je zároveň významným predstaviteľom Chicagskej školy modernej ekonómie.

Narodil sa v roku 1930 v Pottsville v štáte Pensylvánia v USA. Absolvoval Princeton University. Jeho profesionálne pôsobenie je spojené hlavne s University of Chicago, kde pôsobil až do svojej smrti v roku 2014.

Beckerova neobvykle široká aplikácia ekonómie začala veľmi skoro. V roku 1955 obhájil na Chicagskej univerzite doktorskú dizertačnú prácu o ekonómii diskriminácie. Okrem iného v nej spochybnil názor, že diskriminácia pomáha tomu, kto diskriminuje. Poukázal na to, že pokiaľ zamestnávateľ odmietne zamestnať produktívneho pracovníka napríklad len kvôli farbe pleti, prichádza o cennú príležitosť. Jednoducho povedané, diskriminácia je pre osobu, ktorá diskriminuje, drahá. Becker poukázal, že diskriminácia bude menej rozšírená v konkurenčných odvetviach, pretože ak by firmy v takej trhovej štruktúre diskriminovali, stratia podiel na trhu. Podľa Beckera diskriminácia je viac rozšírená v menej konkurenčných odvetviach.

Začiatkom 60. rokov 20. storočia sa G. Becker vo svojej výskumnej činnosti začal výraznejšie angažovať v oblasti ľudského kapitálu. Je jedným zo zakladateľov teórie ľudského kapitálu spolu s Theodorom Schultzom. V tej dobe to boli nové myšlienky, ktoré významne prispeli k rozvoju ekonomickej vedy. Becker poukázal na to, že vzdelanie je investícia a v tom čase to bol inovatívny prístup ku vzdelávaniu. Vzdelanie prispieva a rozširuje ľudský kapitál rovnako ako investície do strojov, budov, zariadení rozširujú fyzický kapitál. Zároveň vyššie vzdelanie prispieva k nižšej úrovni nezamestnanosti pracovníkov s vyšším vzdelaním.

G. Becker vo svojej publikácii „Human Capital“ v tejto súvislosti uvádza:

„Miera prepúšťania špeciálne vyškolených pracovníkov vo firmách je relatívne nízka a v priebehu ekonomického cyklu relatívne menej kolíše. Toto je dôležitý poznatok, ktorý možno otestovať pomocou dostupných údajov.“

Jedným z Beckerových významných poznatkov je, že čas je hlavným nákladom na investovanie do vzdelania. Poznatok o význame času pri investovaní do ľudského kapitálu ho priviedol k ďalšej významnej oblasti jeho výskumu, ktorým je rozdelenie času v rodine. Becker aplikoval koncept nákladov obetovanej príležitosti a prišiel k záveru, že s rastom miezd na trhu práce , rastú aj náklady na pobyt v domácnosti pre vydaté ženy. Ak by chceli tieto ženy pracovať mimo domácnosti, ušetrili by čas venovaný domácim prácam nákupom väčšieho počtu spotrebičov a nákupom polotovarov a rýchleho občerstvenia.

Ďalšou oblasťou, ktorej sa G. Becker venoval bola oblasť kriminality. Koncom 60. rokov20. storočia napísal priekopnícky článok, v ktorom predpokladal, že rozhodnutie ľudí spáchať trestný čin je funkciou nákladov a prínosov trestného činu pre páchateľa. Na základe tohto predpokladu došiel k záveru, že cestou ku zníženiu kriminality je zvýšenie pravdepodobnosti trestu, alebo sprísnenie trestu. Beckerov pohľad na zločin, ako aj jeho pohľad na diskrimináciu a ľudský kapitál pomohol vytvoriť novú oblasť rozvoja ekonomickej vedy.

V 70. rokoch 20. storočia Becker rozšíril svoj výskum o pohľad na alokáciu času v rámci rodiny. Pomocou ekonomických princípov sa zameral na vysvetlenie rozhodnutia mať deti a vzdelávať ich. Podobne, na základe ekonomických princípov vysvetľoval aj rozhodnutie o svadbe a rozvode.

G. Becker bol profesorom na Columbia University v rokoch 1957 až 1968. Okrem tohto obdobia strávil celú svoju profesionálnu kariéru na University of Chicago, kde zastával vedúce funkcie na katedre ekonómie a sociológie. V roku 1967 bol ocenený John Bates Clark Award od Americkej ekonomickej asociácie.