Paul Krugman, držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu v roku 2008, je obdivovaný za svoju originalitu a eleganciu teoretického myslenia a pre mnohých je vzorom vo svojej jednoduchosti, a zároveň jasnosti svojho odborného štýlu. Považuje sa za jedného z najvplyvnejších popularizátorov ekonómie dneška (pravidelne prispieva do The New York Times). Krugman je považovaný za neokeynesovca.
Nicholas Gregory Mankiw, predstaviteľ novej keynesiánskej ekonómie, je profesorom ekonómie na Harvardskej univerzite, kde vyučuje kurzy makroekonómie, mikroekonómie, štatistiky a kurz princípy ekonómie. Mankiw sa narodil v roku 1958 v meste Trenton, štáte New Jersey. Vyštudoval ekonómiu na Princetonskej univerzite a doktorát z ekonómie získal na Massachusettskom technologickom inštitúte (MIT).
Ben Bernanke je významný americký ekonóm, ekonomický poradca, pedagóg, Známy sa stal predovšetkým ako dvojnásobný ex-predseda Federálneho rezervného systému (FED) počas funkčného obdobia 2006-2010 a 2010-2014. V najvyššom orgáne monetárnej politiky v Spojených štátoch amerických, zastával tzv. "úlohu krízového manažéra“ počas krízy 2008. Pod jeho vedením začala éra výraznej expanzívnej monetárnej politiky a zachraňovania veľkých inštitúcií (2008-2014). Toto obdobie sa vyznačuje nízkymi úrokovými sadzbami a programom kvantitatívneho uvoľňovania (QE angl. quantitative easing).
Esther Duflo je len jednou z dvoch žien, ktoré získali Cenu Švédskej ríšskej banky za ekonomické vedy na pamiatku Alfreda Nobela (taktiež uvádzaná aj ako Nobelova cena za ekonómiu) a vôbec najmladšou držiteľkou tejto ceny. Esther Duflo ju získala v roku 2019 spoločne so svojím manželom Abhijitom Banerjeem a s Michaelom Kremerom za oblasť výskumu chudoby a možnostiam jej znižovania, presnejšie, za experimentálny prístup ku znižovaniu globálnej chudoby.
Joseph E. Stiglitz, presvedčený novokeynesovec, venoval väčšinu svojho profesionálneho úsilia výučbe ekonómie a ekonomickému výskumu, krátko sa zaoberal aj poradenskou činnosťou. Spolu s G.A. Akerlofom a A. M. Spencerom mu bola v roku 2001 udelená Nobelová cena za výskum informačnej asymetrie na trhu ako aj za analýzu morálneho hazardu v ekonomike.
V roku 1999 bola Nobelova cena za ekonómiu udelená Robertovi A. Mundellovi, za jeho analýzu menovej a fiškálnej politiky v odlišných režimoch výmenných kurzov a za jeho analýzu optimálnej menovej oblasti. Napriek tomu, že jeho vedecké práce sa zrodili pred niekoľkými desiatkami rokov, zostávajú stále aktuálne a tvoria základ modernej medzinárodnej ekonómie. To čo odborná verejnosť obdivovala na Mundellovi, bola jeho takmer „veštecká“ schopnosť predvídať budúci vývoj medzinárodných menových vzťahov.
Garymu S. Beckerovi bola Nobelová cena za ekonómiu udelená v roku 1992 za rozšírenie ekonomickej teórie o aspekty ľudského správania, ktorými sa predtým zaoberali skôr iné spoločenskovedné disciplíny, ako je sociológia, demografia alebo kriminológia. Je zároveň významným predstaviteľom Chicagskej školy modernej ekonómie.
Paul Anthony Samuelson bol americký ekonóm a profesor ekonómie na Massachusettskom technologickom inštitúte (MIT). V roku 1970 sa stal držiteľom Ceny Švédskej ríšskej banky za ekonomické vedy, ktorú získal za vedeckú prácu, prostredníctvom ktorej rozvinul statickú a dynamickú ekonomickú teóriu a aktívne prispel k zvýšeniu úrovne analýzy v ekonomickej vede.
Milton Friedman je považovaný za jedného z najvýznamnejších ekonómov nielen 20. storočia ale celej histórie ekonomického myslenia. V roku 1976 mu bola za jeho prínos k ekonomickej vede udelená Cena Švédskej ríšskej banky za ekonomické vedy na pamiatku Alfreda Nobela (taktiež uvádzaná aj ako Nobelova cena za ekonómiu). Milton Friedman ako zástanca voľného trhu a predstaviteľ monetarizmu a chicagskej školy dokázal zaujímavým a populárnym spôsobom vysvetliť ekonomické problémy, najmä tie týkajúce sa peňazí a inflácie, aj ľuďom bez ekonomického vzdelania a vzbudil tak záujem verejnosti o ekonomickú vedu.
F. A. Hayek je známy ako nadšený stúpenec liberalizmu a odporca a kritik socializmu a centrálneho regulovania ekonomiky. Jeho prínos v ekonomickej vede je však oveľa rozsiahlejší a originálny. Známy je jeho názor, že nikto nemôže byť dobrým ekonómom, kto je „len ekonóm“. Takýto „ekonóm“ môže viac uškodiť. Aj preto sa Hayek zaoberal aj právnymi, psychologickými, filozofickými a politologickými otázkami fungovania ekonomiky. Podľa neho ekonomické problémy možno pochopiť, vysvetliť a riešiť len uplatňovaním interdisciplinárneho prístupu. Ako „narušiteľ mýtov 20. storočia„ obdržal v roku1974 Nobelovu cenu za ekonómiu za prínos do teórie peňazí a teórie ekonomických cyklov.
Významná časť súčasnej ekonomickej vedeckej komunity považuje za najvýznamnejšieho ekonóma 20. storočia Johna Maynarda Keynesa. Keynes nielenže zdôvodnil nevyhnutnosť štátnych zásahov do trhového hospodárstva, ale reálne ich aj pomohol aplikovať s cieľom riešiť pokrízové a povojnové ekonomické problémy v západnom svete. Okrem toho bol aj zapáleným finančníkom, čo je potvrdené tým, že „si každé ráno v posteli podrobne prečítal všetky noviny a na základe získaných informácií robil každodenné obchody na kapitálovom trhu“.
Duchovný otec prvej zreteľnej definície inovácie, ako ekonomická obec často nazýva rakúsko-uhorského ekonóma Josepha Aloisa Schumpetera, patrí medzi najvýznamnejších ekonómov 20. storočia. Kvôli jeho kritickému pohľadu na svet a čiastočnej nejednoznačnosti názorov sa nikdy nevytvorila ucelená škola jeho myslenia. Bol zástancom kapitalizmu a voľného trhu, avšak považoval ho za veľmi krehký systém z dôvodu správania sa samotných prvkov spoločnosti, ktoré môžu viesť až k jeho samozničeniu.
