Joseph Eugene Stiglitz
Joseph E. Stiglitz, presvedčený novokeynesovec, venoval väčšinu svojho profesionálneho úsilia výučbe ekonómie a ekonomickému výskumu, krátko sa zaoberal aj poradenskou činnosťou. Spolu s G.A. Akerlofom a A. M. Spencerom mu bola v roku 2001 udelená Nobelová cena za výskum informačnej asymetrie na trhu ako aj za analýzu morálneho hazardu v ekonomike.
Narodil sa 9. februára 1943 v Gary, štát Indiana v USA. Po štúdiu na Amherst College v Massachusetts študoval na Massachusetts Institute of Technology, kde v roku 1967 ukončil doktorandské štúdium. J.E. Stiglitz učil na niekoľkých univerzitách, vrátane univerzity v Yale, Harvarde a Stanforde. Pôsobil aj ako aktívny člen tímu pre hospodársku politiku amerického prezidenta Billa Clintona, bol aj členom Rady ekonomických poradcov prezidenta USA B. Clintona, pričom funkciu jej predsedu zastával v rokoch 1995 až 1997. Funkciu senior viceprezident a hlavný ekonóm Svetovej banky zastával v rokoch 1997 až 2000. V roku 2000 bol vymenovaný za univerzitného profesora na Kolumbijskej univerzite, kde pôsobí aj v súčasnosti.
Vo výskumnej činnosti J. E. Stiglitza dominovalo niekoľko oblastí, z ktorých medzi najvýznamnejšie možno zaradiť výskum o neistote na trhu, informačné asymetrie a nedokonalá informovanosť na trhu, čím potvrdil tézu, že reálny trh nefunguje ideálne. Preukázal, že zle informovaní jedinci môžu zlepšiť svoju situáciu na trhu tak, že môžu získavať informácie nepriamo pomocou screeningu a vlastného výberu, pričom to ilustroval na príklade fungovania poistného trhu. Stiglitz sa zapojil aj do diskusie o procese transformácie bývalých socialistických ekonomík na trhové ekonomiky, pretože v procese transformácie zdôrazňoval dôležitosť konkurencie, centrálnej vlády, financií a v širšom meradle aj inštitucionálnej (vrátane právnej) infraštruktúry.
Ďalšou kľúčovou oblasťou jeho výskumu bolo objasnenie zásad fungovania správne riadeného a šetrného štátu, ktoré komplexne vysvetlil v knihe o verejných financiách s názvom „Ekonomika verejného sektora“. Stiglitz v tejto súvislosti uvádza myšlienku, že informáciu možno považovať z rôznych hľadísk za verejný statok, pretože ak by informácia bola súkromným statkom, neviedlo by to pravdepodobne k efektívnejšej alokácii zdrojov na trhu.
J.E Stiglitz sa zamýšľal aj nad výzvami a problémami globalizácie. Vo svojej knihe „Globalization and its Discontens“ kladie architektom globalizácie zásadnú otázku:
„Prečo USA, keď im hrozí recesia reagujú primeraným uvoľnením monetárnej a fiškálnej politiky a zároveň MMF radí, ba priam vnucuje rozvojovým krajinám úplný opak?“
Tieto Stiglitzove argumenty vyvolali veľkú diskusiu v radoch zástancov i odporcov globalizácie.
Významný je aj Stiglitzov prínos k monetárnej teórii. Venoval sa vo svojich prácach aj analýze príčin vzniku finančných kríz a v tejto súvislosti sa kriticky vyjadroval k odporúčaniam MMF na ich riešenie.
Záverom možno zhrnúť, že vedecký výskum J.E. Stiglitza bol do veľkej miery ovplyvnený jeho životnými skúsenosťami. Aktívne sa zapájal do diskusie o optimálnej kombinácii opatrení vlády v oblasti ekonomickej efektívnosti, sociálnej spravodlivosti a individuálnej zodpovednosti. Sám sa však nepovažuje za nepriateľa slobodného trhu a pred týmto obvinením bráni aj svojho duchovného otca Johna Maynarda Keynesa, keď píše:
„Keynes bol predovšetkým radikálny konzervatívec. Trhu veril fundamentálne, pravda s pripomienkou, že trh bude efektívny iba vtedy, keď vláda dokáže opravovať jeho chyby.“
Okrem Nobelovej ceny získal aj iné významné ocenenia. Možno spomenúť medailu Johna Bates Clarka za mimoriadny prínos k ekonomickému mysleniu pre amerického ekonóma mladšieho ako 40 rokov (1979) a cenu Geralda Loeba Za významný prínos v oblasti obchodnej žurnalistiky (2010).
Viac informácií je dostupných na https://www8.gsb.columbia.edu/faculty/jstiglitz/topics
