Raúl Prebisch

Raúl Prebisch bol významný argentínsky ekonóm a štátnik, jeden z najvplyvnejších predstaviteľov ekonómie rozvoja v 20. storočí. Je známy najmä ako tvorca tzv. teórie závislosti a koncepcie centra a periférie, ktoré zásadne ovplyvnili hospodársku politiku krajín Latinskej Ameriky po druhej svetovej vojne.

R. Prebisch sa narodil v roku 1901 v meste Tucumán v Argentíne v rodine nemeckých osadníkov. Študoval na Fakulte ekonomických vied Univerzity v Buenos Aires, kde neskôr aj vyučoval. V začiatkoch sa jeho publikačná činnosť vyznačovala preferenciou voľného obchodu, neskôr v dôsledku veľkej hospodárskej krízy sa začal prikláňať k protekcionizmu. Prebisch pôsobil vo viacerých významných inštitúciách, vrátane argentínskej centrálnej banky a Organizácie spojených národov, kde vykonával funkciu výkonného tajomníka Hospodárskej komisie OSN pre Latinskú Ameriku a Karibik. V rokoch 1964 -1969 bol prvým generálnym tajomníkom Konferencie OSN pre obchod a rozvoj (UNCTAD). Do funkcie generálneho tajomníka UNCTAD-u ho vybrali pre jeho bezkonkurenčnú povesť. Prebisch sa snažil  z UNCTAD vytvoriť orgán, ktorý by obhajoval záujmy rozvojových krajín.  V medzinárodnom obchode presadzoval preferenčný prístup na trhy rozvinutých krajín a regionálnu integráciu, čím sa mal rozvíjať  vzájomný obchod medzi rozvojovými krajinami. Zdôrazňoval, že rozvojové krajiny musia dosiahnuť ekonomický rast skôr prostredníctvom vnútorných reforiem než zahraničnou pomocou. V roku 1969 náhle rezignoval z pozície v UNCTAD-e, podľa neho sa organizácia stávala čoraz byrokratickejšou a nedosahovala svoje hlavné ciele.

Začiatky jeho vedeckej práce sú úzko späté s hospodárskou situáciou rozvojových krajín v polovici 20. storočia. Prebisch skúmal globálne hospodárske vzťahy a dospel k záveru, že systém medzinárodného obchodu je pre rozvojové krajiny nevýhodný. V roku 1950 vydal štúdiu Hospodársky rozvoj Latinskej Ameriky a jej hlavné problémy, v ktorej uviedol to, čo je dnes známe ako Prebisch-Singerova hypotéza. Čo je podstatou tejto hypotézy? Prebisch vnímal rozdelenie krajín na centrá a periférie. Vychádzalo to zo skúsenosti, že bohaté európske krajiny spolu so severnou Amerikou využívali kolónie ako zdroj lacnej pracovnej sily a nerastných surovín. Vzťahy medzi centrom a perifériou odrážajú dominanciu krajín centra a závislosť rozvojových krajín. Periférne krajiny vyvážajú suroviny a dovážajú priemyselné statky. Podľa tejto hypotézy sú krajiny z centra neustálym zdokonaľovaním technológií schopné udržať si vyššie mzdy a zisky na rozdiel od firiem a pracovníkov v periférnych krajinách. Výmenné relácie rozvojových krajín sa permanentne zhoršujú v porovnaní s krajinami centra, pretože na získanie rovnakej hodnoty hotových výrobkov sú nútené rozvojové krajiny vyvážať čoraz väčší objem surovín. Takto dochádza k prehlbovaniu nerovnosti medzi vyspelými krajinami a rozvojovými krajinami. Východisko z tejto situácie videl Prebisch v protekcionistických opatreniach a v industrializácii, ktorú by inicioval a podporoval štát.

V 50. rokoch 20. storočia Prebisch prezentoval stratégiu industrializácie prostredníctvom substitúcie dovozu (import substitution industrialization - ISI). Túto stratégiu  propagoval ako cestu k ekonomickému rastu a oslobodeniu rozvojových krajín spod závislosti od vývozu surovín a dovozu priemyselných produktov. V 60. rokoch sa jeho pozornosť obrátila k otázkam spravodlivejšieho obchodného systému. Ako vedúca osobnosť UNCTAD sa zasadzoval za vytvorenie nového medzinárodného hospodárskeho poriadku, ktorý by zohľadňoval potreby a záujmy rozvojových krajín.

Raul Prebisch je považovaný za zakladateľa latinskoamerickej štrukturálnej ekonómie, ktorá zdôrazňovala nutnosť aktívneho zásahu štátu do ekonomiky a rozvoja priemyslu. Aj keď sa jeho koncepty v neskorších dekádach stretli s kritikou, Prebischove myšlienky sú stále dôležitou súčasťou diskusií o medzinárodnom obchode a postavení rozvojových krajín. 

„Základný dôvod nedostatočného rozvoja Latinskej Ameriky spočíva v štruktúre jej zahraničného obchodu. Periférne krajiny sa špecializujú na výrobu surovín a potravín, zatiaľ čo krajiny centra vyrábajú priemyselný tovar. Táto deľba práce viedla k tomu, že výhody technického pokroku nie sú spravodlivo rozdelené. Ceny primárnych tovarov majú tendenciu klesať v porovnaní s cenami priemyselných tovarov, čo vedie k zhoršeniu podmienok obchodu pre perifériu. V dôsledku toho príjmy z vývozu nepostačujú na udržanie potrebnej úrovne investícií a rastu. Táto štrukturálna nerovnováha udržiava zaostalosť a vyžaduje si transformáciu hospodárskej štruktúry prostredníctvom industrializácie a diverzifikácie.“

R. Prebish, The Economic Development of Latin America and its Principal Problems (1950)