Robert Merton Solow

Robert Merton Solow je americký ekonóm, ktorý sa preslávil najmä svojou prácou v oblasti ekonomického rastu. Patrí medzi najvplyvnejších ekonómov 20. storočia a v roku 1987 získal Nobelovu cenu za ekonómiu za svoj príspevok k teórii dlhodobého hospodárskeho rastu. Jeho výskum položil základy moderných makroekonomických modelov rastu a mal výrazný vplyv na hospodársku politiku aj ekonomickú teóriu.

Solow sa narodil v Brooklyne, New York, USA. Študoval na Harvardovej univerzite. Počas druhej svetovej vojny slúžil v americkej armáde a po jej skončení sa vrátil k štúdiu. Od roku 1949 pôsobil ako profesor na prestížnej Massachusetts Institute of Technology (MIT), kde vychoval mnoho významných ekonómov, vrátane Paula Krugmana a Josepha Stiglitza. V roku 1961 získal od americkej ekonomickej asociácie cenu John Bates Clark Award, ktorá sa udeľuje najlepšiemu ekonómovi mladšiemu ako 40 rokov. V roku 1979 sa stal prezidentom tejto asociácie.

Najväčší prínos Roberta Solowa spočíva v tom, že rozvinul neoklasický model ekonomického rastu, známy ako Solowov rastový model (alebo Solow-Swan model, keďže nezávisle na ňom podobnú teóriu publikoval aj Trevor Swan). Tento model analyzuje, ako sa v dlhodobom horizonte mení ekonomický výstup (HDP) v závislosti od troch hlavných faktorov: kapitálu, práce a technologického pokroku. Na rozdiel od predchádzajúcich teórií Solow ukázal, že technologický pokrok je rozhodujúcim faktorom dlhodobého ekonomického rastu. Podľa jeho modelu nemôže byť trvalý rast HDP na obyvateľa dosiahnutý len akumuláciou kapitálu alebo zvýšením pracovnej sily. Udržateľný rast je možný iba vďaka exogénnemu technologickému pokroku, ktorý zvyšuje produktivitu.

Solow tiež ako jeden z prvých kvantifikoval vplyv technológií na hospodársky rast. V štúdii z roku 1957 dospel k záveru, že až 80 % rastu americkej ekonomiky po druhej svetovej vojne možno pripísať technologickému pokroku, nie rastu kapitálu či práce. Zaviedol pojem "residuum", čo znamená časť rastu, ktorú nevysvetľuje rast kapitálu a práce, ale technológia. Toto residuum sa stalo základom pre ďalší výskum produktivity a viedol k rozsiahlemu výskumu v oblasti inovácií, vzdelania a ľudského kapitálu. Jeho práca viedla k ďalšiemu rozvoju endogénnych modelov rastu (napr. Paul Romer, Robert Lucas), ktoré už berú technologický pokrok ako výsledok investícií a inovácií vo vnútri ekonomiky.

Okrem teórie rastu sa Solow venoval aj otázkam práce, teórie kapitálu a hospodárskej politiky. Pôsobil ako poradca viacerých amerických prezidentov a bol aktívnym členom rôznych ekonomických inštitúcií. Je známy nielen pre svoju odbornosť, ale aj pre svoj vtip, triezvy pohľad na realitu a schopnosť prepájať teóriu s praxou. Aj v staršom veku bol aktívnym intelektuálom a verejným mysliteľom.